Je to len zlý sen o.3

19. srpna 2010 v 16:29 | L♥vely g!rl |  Je to len zlý sen
v
Lilyna mama sedela v nepohodlnom kresle v nemocnici. Jej dcéra je už 2. deň v kóme. Doktori nevedia, čo jej je. Vraj sa jej noha úplne zahojí a je zvláštne, že sa lieči tak rýchlo. Tomu sa mama teší, ale trápi ju, že doktorovia nevedia prísť na príčinu Lilynej kómy. Jej manžel musí pracovať 10 hodín denne a preto je sama v nemocnici. Musí byť pri svojej dcére. Potreuje ju. Každú chvíľu sa s ňou rozpráva. Čítava jej rôzne noviny a časopisy. Nespala už celé dva dni od tej nehody. Stále si vyčíta, prečo bola na svoju dcéru taká. Keby na ňu nekričala vždy, keď sa oneskorí... Teraz už je neskoro. Musí len dúfať.


  Pomaly som otvárala dvere. Bol to taký malý bytík. Dve rovnako veľké izby, jedna obývačka s kuchynskou linkou. Počula akési zvuky. Najprv sa zľakla, ale keď sa vo vchodových dverách zjavilo veselé dievča s rovnátkami a úsmevom, upokojila sa. "Ahoj," potichu pozdravila. Čo je to za dievča? "Ahoj, nemusíš sa ma báť," znova sa usmiala. Asi  poznala, že si iod nej držím odstup. Pokračovala: "Tiež som bola vydesená, keď som sem prišla. Zvykneš si na to. Môžem ti to tu poukazovať, len čo dorobím tieto náramky." Ten strašný pocit opadol. "Ako si tu už dlho?" vyzvedala som. Hodila mi kartičku a šla do svojej izby. Vrátila sa s rôznymi drôtikmi, gorálikmi a podobnými vecami. Na kartičke stálo:
Stela Hrdá
18
12. deň
Región G/321

  Začala zručne navliekať goráliky. "Posaď sa." povedala napokon. Zarazila sa a dopovedala: " Alebo sa môžeš ísť ubytovať. Vlastne, ani si nemáš čo vybaliť." Chvíľu som stála a potom som sa posadila. "Ja som Lily. Lily Hudecová. 16, 1. deň," predstavila som sa. Použila som údaje z kartičky. "Teší ma," znova sa Stela usmiala. "Čo je toto za miesto," proste som sa musela opýtať. Stela sa po prvýkrát zamračila: "Nikto to nevie. Niektorí si myslia, že sú mŕtvy, pretože sa sem dostali po nejakej nehode, ale sú tu aj takí, ktorím sa anič nestalo. Napríklad ja tiež. Deň pre tým, než som sa sem dostala bol úplne normálny. Bola som v meste a keď som prišla domov, chcela som si zdriemnuť. A potom som sa prebudila tu." Uvažovala som nad tým, čo hovorila. ASi som takto sedela dlho. Kým som sa "prebrala" stihla urobiť tri náramky. Potom navrhla, aby sme sa išli prejsť po okolí.

  Stále mi vŕtalo v hlave, prečo sa to dievča stále usmieva, keď je na takomto mieste, o ktorom nič nevie! Opýtala som sa jej na to. Odpovedala mi: "Vieš, každý deň je iný. Tak ako v normálnom živote, ale tu je to zvláštne. Nikto nevie povedať, prečo. Jediní, ktorí o tomto mieste vedia viac sú poliši a nejaká úradníci. Tí nám nič nepovedia. Hovoria len to, čo chcú, aby sme vedeli." Tak ako ten policajt. Zaujímavé.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.